Prečo sa ľudia cítia starí?
Zamyslite sa nad tým. Chceme zomrieť mladí. Lenže ako vieme, kedy
je tá správna chvíľa povedať si: „Nebuď naivná! Už dávno
nie si mladá, krásna a zábavná!“
A čo je na starobe vlastne také strašné? Nepáči sa mi, ako sa ostatní priam desia toho slova. Myslíme si, že po sedemdesiatke to už nebudeme my. Premeníme sa na bezduché, bezbranné stvorenie bez akýchkoľvek zaujímavých vlastností. Dobre, ani ja sa neteším z predstavy, že sa stanem senilnou a svoje zuby budem uchovávať v pohári pri posteli, cez reklamu nestihnem dobehnúť na záchod, Poštu pre teba si zapnem, čo najhlasnejšie a každý mesiac budem s paranoiou stáť pred dverami svojho lekára. Ale, kto povedal, že to bude môj prípad? (Odpoveď: gény) Keď dokážeme ovplyvňovať, akí sme teraz, prečo si myslíme, že neovplyvníme, akí budeme potom? Viem, príliš veľa otázok, príliš málo odpovedí. Občas sa zamýšľam, čo je horšie. Skončiť ako nudná babička pečúca doma koláčiky a rozmýšľajúca iba nad tým, či jej vnúčikovia obedovali alebo babka hrajúca sa na sexy kočku s ružovými vlasmi, premýšľajúca či tie očné linky nie sú príliš NEvýrazné. Odpoveď som zatiaľ nenašla. Chcela by som byť babičkou, ktorá učí svoje vnúčatá kresliť, napriek tomu, že to sama nevie. Hovoriť im, aby sa stále smiali, hoci ostatní ich zato budú odsudzovať. Netrápiť ich svojimi životnými ťažkosťami, pretože budú mať dosť vlastných a netvrdiť im, že život je nespravodlivý. Hrať im na klavíri a nútiť ich robiť vlastné rozhodnutia. Byť pozitívna, vysmiata a šťastná.
Ale...to hovorím teraz.V skutočnosti nemôžem vedieť, ako skončím. Možno o pár rokov budem chodiť s ružovými vlasmi. Možno budem v ruke držať knihu babkiných receptov. Možno nebudem mať možnosť byť starou. Možno nebudem ani babkou. Možno budem úplne iná, aká som chcela byť. Možno...
No nech sa stane čokoľvek, som rozhodnutá zomrieť mladá. A ak nie telom, aspoň dušou.
.......
I know you will, I know you will
I know that you will.
(vlasy ako ovečka, je je jé)A čo je na starobe vlastne také strašné? Nepáči sa mi, ako sa ostatní priam desia toho slova. Myslíme si, že po sedemdesiatke to už nebudeme my. Premeníme sa na bezduché, bezbranné stvorenie bez akýchkoľvek zaujímavých vlastností. Dobre, ani ja sa neteším z predstavy, že sa stanem senilnou a svoje zuby budem uchovávať v pohári pri posteli, cez reklamu nestihnem dobehnúť na záchod, Poštu pre teba si zapnem, čo najhlasnejšie a každý mesiac budem s paranoiou stáť pred dverami svojho lekára. Ale, kto povedal, že to bude môj prípad? (Odpoveď: gény) Keď dokážeme ovplyvňovať, akí sme teraz, prečo si myslíme, že neovplyvníme, akí budeme potom? Viem, príliš veľa otázok, príliš málo odpovedí. Občas sa zamýšľam, čo je horšie. Skončiť ako nudná babička pečúca doma koláčiky a rozmýšľajúca iba nad tým, či jej vnúčikovia obedovali alebo babka hrajúca sa na sexy kočku s ružovými vlasmi, premýšľajúca či tie očné linky nie sú príliš NEvýrazné. Odpoveď som zatiaľ nenašla. Chcela by som byť babičkou, ktorá učí svoje vnúčatá kresliť, napriek tomu, že to sama nevie. Hovoriť im, aby sa stále smiali, hoci ostatní ich zato budú odsudzovať. Netrápiť ich svojimi životnými ťažkosťami, pretože budú mať dosť vlastných a netvrdiť im, že život je nespravodlivý. Hrať im na klavíri a nútiť ich robiť vlastné rozhodnutia. Byť pozitívna, vysmiata a šťastná.
Ale...to hovorím teraz.V skutočnosti nemôžem vedieť, ako skončím. Možno o pár rokov budem chodiť s ružovými vlasmi. Možno budem v ruke držať knihu babkiných receptov. Možno nebudem mať možnosť byť starou. Možno nebudem ani babkou. Možno budem úplne iná, aká som chcela byť. Možno...
No nech sa stane čokoľvek, som rozhodnutá zomrieť mladá. A ak nie telom, aspoň dušou.
.......
I know you will, I know you will
I know that you will.
A teraz trošku odveci(nech nemám ten príspevok taký kratučký): Keby ste si mali vybrať medzi ľudovkami, street dancom, rock n rollom a stepom. Čo by ste si zvolili?
Vava